Časť osemnásta – toto si prečítajte!

Nikdy som nebola nejaký milovník čítania či knihomoľ ale keď ma niečo zaujalo, vedela som knihu „zhltnúť“ aj za víkend. Čo je na moje pomery extrémna rýchlosť. Myslím, že pred pôrodom to bola naposledy kniha Päť jazykov lásky (tú mimochodom odporúčam do každého páru či manželstva. Až som ústa otvárala ako som nás tam oboch našla! Ak chcete, kľudne vám požičiam.) a potom bolo dlho ticho.

Zrejme mi nebolo dopriate čítať si knižky po večeroch, keďže Sabínka v noci nespala (a stále nespí poriadne ale o tom v inom článku) a zrejme mi nebolo dopriate čítať ani knižky cez deň, pretože jej spánok bol najmä v kočíku a kočík sa musel vždy hýbať. Naozaj som to skúšala ale jednou rukou tlačiť kočík a druhou rukou čítať knihu som nevedela celkom dobre skoordinovať s tým, aby som dávala pozor na cestu :D.

Prišli však isté okolnosti, ktoré ma „prinútili“ siahnuť po nejakej knižke. Tou prvou, ktorá mi zásadne pomohla v mojej novej roli rodiča bola knižka Rozvíjej se děťátko. Ako som sa k nej dostala? Sabínka mala trošku problém so záklonom hlavičky. Keď sme ju držali zvislo na rukách, veľmi sa nám zakláňala. Riešila som to aj u doktorky a odporučili nám kojeneckú gymnastiku a vojtovu metódu. Nič príjemné. Ale ako sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré, aj toto nás asi malo niečo naučiť. A síce ako manipulovať s bábätkom, a že všetko má svoj čas. Tak by som asi zhrnula to, čo som si najviac z tejto knižky odniesla. Je v nej pekne opísaný psychomotorický vývoj dieťaťa, konkrétne rozvoj sluchu, sociálny a citový vývoj, rozvoj zraku, rozvoj hrubej a jemnej motoriky, rozvoj reči a rozumový vývoj dieťaťa. V každej časti sa dozviete, ako má v tej danej oblasti bábätko mesiac čo mesiac napredovať. Asi najužitočnejšie pre mňa bolo ako držať bábätko. Možno vám to príde smiešne, že to predsa viete, že treba držať hlavičku a podobne ale omyl! Koľkí z vás vedeli, že sa neodporúča držať bábätko vo zvislej polohe do 9. mesiaca, pretože má ešte ťažkú hlavičku, ktorá mu tlačí v tejto polohe na chrbticu? A koľkí z nás to robia. A tu môžete vidieť aj nejaké ďalšie správne a nesprávne polohy, ako držať bábätko.

Kniha je primárne je určená pre rodičov dieťaťa do jedného roka a ja ju naozaj vrelo všetkým odporúčam. Na moje odporúčanie si ju zaobstarali už dve mamičky. Budem rada, keď ich bude viac a zároveň bude viac aj spokojných a zdravých bábätiek 🙂

Druhá, myslím, že oveľa známejšia kniha, ktorá sa mi, bohužiaľ, dostala do rúk trochu neskôr ako mala je Psychológia pre milujúcich rodičov. Asi ju mnoho z vás už pozná alebo ste o nej minimálne počuli. Krásne opisuje, ako sa dajú prežiť „krízy“ rodičov náročnejších bábätiek bez použitia drastických metód, ktoré počúvame od našich rodičov, ako sa správať k bábätku, aby sme z neho vychovali šťastného človeka a mnoho ďalšieho a zároveň všetko podložené výskumami. Je určená pre deti do jedného roka, preto som písala, že sa mi dostala do rúk neskôr (Sabínka mala asi 15 mesiacov) ale našla som si tam predsa to, čo ma zaujímalo. U nás je to jednoznačne téma spánku, ktorú sa vám chystám samostatne napísať v inom článku a možno aj v dvoch. Táto knižka mi pomohla pochopiť napríklad to, že každé dieťa vie prespať celú noc v inom veku a ja to nijakou zaručenou metódou neviem urýchliť. Takže stále čakám :D. Ale teraz vážne. Ak si nie ste istí, či to, čo vám hovorí okolie je zároveň aj správne pre vaše bábätko, ak sa pri niečom, čo robíte so svojím bábätkom necítite komfortne a vo vnútri vás to zraňuje a máte pocit, že ste zlá mama, prečítajte si túto knižku. Netreba celú. Vyberiete si kapitolu, ktorá vás zaujíma. A tu je niečo pekné, čo som si poznačila a chcem sa s vami o to podeliť:

Posledná knižka nie je taká echt mamičkovská ale tiež veľmi známa. Volá sa Najděte si svého marťana. Keby som v skratke mala povedať, o čom je knižka, tak o psychológii seba samého. Okrem toho je v nej však kapitola venovaná špeciálne deťom a ich vzťahu s rodičmi. O tom, ako je dôležité všetko podstatné deti naučiť do ich šiestich rokov, o tom, ako je dôležitý vzťah matky s dieťaťom a mnohé ďalšie. Ja som si z nej vzala to, že by som sa mala Sabínke viac venovať. Menej „lacnej“ zábavy – obchodné centrá, televízia, mobil a viac skutočných zážitkov. Viac lásky, pretože lásku mamy dieťaťu nikto nikdy nenahradí. Pripájam malú ochutnávku:

Aj keď všetky tieto vyššie spomínané knižky mi v mnohom pomohli, zároveň som v každej našla niečo, s čím som nie úplne súhlasila. A to je v poriadku. Každá mama vie, čo je pre jej dieťa najlepšie a žiadna kniha nie je recept na všetko. Budem rada, ak vás tento článok inšpiroval alebo mi prípadne odporučíte nejaké ďalšie knižky. Najbližšie mám v pláne Klub nerozbitných detí a Krotitelia displejov.

Časť sedemnásta – Príkrmy alebo Prosím, papaj!

Jedlo. Potreba jesť. Jedna z najzákladnejších potrieb človeka, ktorá sa zdá taká prirodzená. A predsa to niekedy môže byť kríž. Tak to bolo bohužiaľ aj v našom prípade…

Je všeobecne známe, že kojené (zámerne nepoužívam slovo „dojčené“, lebo sa mi nepáči) deti by sa mali začať prikrmovať od ukončeného 6. mesiaca a nekojené od ukončeného 4. mesiaca. Zdalo sa mi to také ľahké. S kojením som po prvotnom nemocničnom strese, chvalabohu, problémy nemala a rovnako som si to predstavovala aj s prvými príkrmami. Trošku som však dostala „facku“, keď mi doktorka na jednej z poradní povedala, že mám začať prikrmovať už od 4. mesiaca. Respektíve začať dávať ochutnávať. Zdalo sa mi to skoro, ale keďže naša pediatrička má moju úplnú dôveru, nemala som prečo to odkladať.

Nastal teda deň, kedy Sabínka ukončila 4. mesiac a ja som jej po porade so skúsenejšou matkou pripravila ako úplne prvý chod cuketu. Možno sa čudujete, lebo bežne sa začína s mrkvou ale mne dávalo zmysel dať jej niečo menej sladké, aby si na sladké hneď nezvykla. A hádajte čo? Vyprdla sa mi na to :D. Trošku oblizla ale inak len vypľúvala. Nevadí, hovorila som si, veď také sú všetky začiatky. No, nie sú. Všetky deti kamarátov a známych, ktoré sa narodili po Sabínke jedli všetko hneď od začiatku :(. Ale nevadí, bola som odhodlaná bojovať a každé jedlo som jej dávala tri dni ochutnávať (rozumej každý deň som jej varila čerstvé, nedávala som jej trojdňové jedlo), aby si zvykla a postupne som pridávala ďalšie a ďalšie, skúšala rôzne kombinácie ale výsledok bol stále rovnaký. Zjedla maximálne 5 lyžičiek. Zo začiatku som jedlo vážila, aby som vedela, koľko zjedla ale neskôr som prestala, pretože som z toho bola viac a viac smutná. Výsledky boli totiž 20-50 gramov. Jediný aký taký krátkodobý úspech som zaznamenala pri špenáte (ktorý mimochodom teraz vôbec nechce :D), ktorého zjedla hádam aj 80 gramov v čase keď mala asi 8 mesiacov. Jedlo som mixovala ponorným mixérom a neskôr som si zaobstarala toľko ospevovaný Avent mixér 2v1. Je to dobrá pomôcka, akurát ja som ho začala používať už dosť neskoro, keď už nebolo treba Sabínke jedlo mixovať ale stačilo popučiť a tiež vidím ako nevýhodu umývanie. Do našej mini kuchyne sa umývačka nevošla a poviem vám, to ručné umývanie mixéru každý deň mi dávalo zabrať. Tak som sa ho asi po polroku zbavila 😀

Zaviedli sme tiež večerné kaše, kde sme s Harveym skákali dva metre keď zjedla 10 lyžičiek. A keď sme už pri tých kašiach, ak vás náhodou zaujíma, aké kaše. Tak vyzeralo to tak, že najprv som začala ryžovou. Samozrejme, chcela som si ju pripraviť doma z rozvarenej ryže. Aj sa mi to podarilo, ale veľmi rýchlo som pochopila, že s varením kaše sa mi nechce každý večer zabiť toľko času a hľadala som alternatívy. A našla som. Nechcela som žiadnu kašu, v ktorej je niečo, čo tam byť nemusí. Pýtate sa čo? Pozrite si zloženie. Takmer v každej detskej kaši je palmový tuk alebo cukor. Naozaj to tým deťom treba? Ja myslím, že nie. Našla som teda kaše, v ktorých nebolo nič, čo by ma vyrušovalo a v podstate sme pri nich ostali až doteraz. Papáme teda najmä kaše od značky Ravita. Ryžová, ovsená a kukuričná sú favoriti :). V poslednej dobe som ich však nejako ťažšie zháňala v kamenných obchodoch a zistila som, že celkom dobrou náhradou sú aj tieto kaše z DM-ky. Teraz sa predpokladám niektorí zhrozíte (rovnako ako aj niektorí členovia našej rodiny či známych), že čo som to za biomatku, keď chúďaťu dieťaťu dávam takéto niečo, že to nemá chuť a milión ďalších dôvodov. Ja však mám iný názor. Od malička jej to chutí, tak prečo to meniť? Nebojte sa, ten cukor jej neutečie. Hlavne, ak bude po mne, ha ha ha :D. Ale samozrejme, časom sa to vyvíjalo a pridávala som do kaše kúsok masla a buď ovocie alebo ovocnú výživu, pričom sme zostali vlastne dodnes. A vo vážnych krízach nás vedia zachrániť aj ovsené vločky rozvarené vo vode :). Na záver k týmto kašiam ešte dodám, že Sabínke dávam výlučne nemliečne kaše. Dôvod? Spočiatku to bolo tým, že som ju kojila a nechcela som jej dávať zbytočne umelé mlieko a zarábať kašu s mojím mliekom som si nevedela predstaviť, pretože jediná účinná odsávačka bola Sabínka :D. A teraz už síce nekojím ale príde mi to už veľa mlieka, keďže po kaši má ešte pred spaním mlieko vo fľaške.

Ale späť k nášmu boju. Pri každej poradni som vyplakávala doktorke, že už neviem, čo mám robiť, že som zúfalá. Jej rada bola však vždy rovnaká: „Stále skúšajte.“ Do ovocia som vkladala viac nádeje ako do zeleniny a mäsa ale ani to nebola žiadna sláva. Potom som začala skúšať aj kupované výživy, a tam som zbadala trošku zvýšený apetít. Predovšetkým túto mala veľmi obľúbenú:

A tak som mala aspoň akú takú záchranu pred umretím od hladu. Keďže je v nej aj ovocie aj zelenina, dala sa použiť aj ako obed, desiata či olovrant :D. Ale nie, samozrejme, že kojenie vyhrávalo na plnej čiare. Neskôr mi však doktorka nasadila chrobáka do hlavy, pretože povedala, že mám prestať kojiť cez deň, že potom Sabínka začne jesť, pretože doteraz sa vraj spoliehala na mlieko. Nevedela som si to predstaviť. Čo ju mám nechať o hlade? Veď mi už naozaj nič nebude jesť. Ale keďže som bola už naozaj zúfalá, začala som postupne skúšať a obmedzovať a trvalo to asi mesiac a jedného dňa akoby uťal a ona zjedla celú babkinu polievku! Naozaj to bolo tak! Bol to zázrak! No dobre, myslím, že tajomstvom úspechu mohla byť soľ a vegeta, ktorou babka nešetrí, ale účel svätí prostriedky ako sa hovorí :). A od toho dňa začala Sabínka celkom pekne papať. Aj jedlá bez soli a vegety :D. Takže, ak sú medzi vami nejaké zúfalky ako som bola aj ja, nezúfajte, všetko je možné! Amen.

Časť šestnásta alebo Do čoho kakať?

Kakanie. Normálne. Bez okolkov. Bez všelijakých „slušných“ pomenovaní. Všetky deti kakajú. A všetky matky túto tému chtiac či nechtiac rozoberajú. To, do čoho deti kakajú, už rozoberajú menej. Mne to ale príde ako podstatná vec, preto ak pre vás nie sú všetky plienky iba „pampersky“, čítajte ako sme sa s tým vysporiadali my…

Skôr než som otehotnela, poznala som dva druhy plienok. „Pampersky“ – rozumej všetky jednorazové plienky a látkové plienky. Prišiel však deň D a ja som si potrebovala nakúpiť plienky do pôrodnice. A nastala dilema aké. Povedala som si, spýtam sa nejakej inej skúsenej mamy (pozdravujem Kika :)) a tá mi poradila Pampers premium care. Že sa osvedčili a nemajú s nimi žiadny problém. Tak som teda nakúpila. Tiež sme s nimi nemali žiadny problém. Bola som dokonca uchvátená, že existuje niečo ako „signalizačný pásik“, ktorý svojím sfarbením namodro signalizuje pocikanú plienku.

Harvey však už počas tehotenstva rozprával, že by chcel používať látkové plienky. Predsa len, že je to ekologickejšie. A ja som síce súhlasila ale stále som sa tomu vyhýbala, pretože sa mi to zdalo komplikované. To som však ešte nevedela, že „látkovanie“ dnes už neznamená iba používať tie klasické štvorcové biele látkové plienky. Je to vlastne nosenie pekných farebných nohavičiek, do ktorých podľa svojho uváženia či potrieb bábätka vkladáte buď látkovú plienku alebo inú vkladačku alebo dokonca existujú nohavičky tzv. „AIO“, ktoré sú all in one a teda nepotrebujete žiadnu vkladačku. Tiež ma prekvapilo, že sa už nemusia vyvárať ako to robili naše mamy ale stačí ich oprať v práčke. Tak si to teda Harvey naštudoval a jedného dňa prišiel s takýmito všakovakými plienkami domov, aby som ich vyskúšala dať Sabínke. Mala vtedy tuším asi dva týždne.

Ja síce fandím tomu, že sú ekologické ale rozhodla som sa ich používať na striedačku s „pamperskami“ a iba vtedy, keď sme doma. Vonku mi to nepríde jednoducho praktické. A keďže sme so Sabínkou trávili (a stále trávime) veľa času mimo domu, naše používanie látkových plienok vs. pampersiek bolo asi 30:70. Ale dobre, hovorila som si, že lepšie ako nič.

Neskôr som v obchode (v Yeme) zbadala, že nejaké jednorazové plienky o sebe tvrdia, že sú ekologické. Boli to plienky ECO by Naty. Pre mňa niečo nevídané. Zistila som, že sú nielen šetrnejšie k životnému prostrediu ale aj k pokožke bábätka. A čo ma najviac dostalo bolo, že vôbec nepáchli ako pampersky. Prirovnala by som to asi k parfumovanej vložke. Proti gustu žiadny dišputát ale myslím si, že telu je prirodzenejšia tá neparfumovaná (alebo žiadna ha ha ha :D). Takže sme vyskúšali a vyzeralo to fajn. Čo ma však nakoniec odradilo od ich používania bola trochu vyššia cena.

Onedlho na to som zistila, že aj v DM-ke majú nejaké „zdravé plienky“ a ešte majú aj pekný dizajn. Boli to celkom známe Kolorky. Tiež sme vyskúšali ale nejako Sabínke veľkostne nesedeli a viackrát ich aj precikala. Nedávno sme ich skúšali znova ale žiadne zmena. Škoda, do tretice už asi skúšať nebudeme.

Medzičasom sa na trhu objavili plienky Pampers Pure, ktoré o sebe tvrdia, že sú tiež ekologické. Tak som tiež vyskúšala. Výsledok? Stále mi na nich niečo smrdí. Takže ani tieto ma nepresvedčili.

No a nakoniec mi jeden môj kamarát odporučil stránku www.bezvaplienky.sk (čo mi pripomína, že musím objednať plienky :D). A tým sa mi otvoril úplne nový svet :D. Ale nie. Len som tam objavila naše osudové plienky. A síce plienky Baby Charm. Plienky, ktoré sú ekologické, nesmrdia, sú cenovo celkom zvládnuteľné a čo ma najviac prekvapilo, že sú veľmi tenké, čiže v prebaľovacej taške alebo hocikde inde nezaberajú veľa miesta. Tieto používame dodnes a sme veľmi spokojní.

Na okraj ešte spomeniem celkom populárne plienky Lupilu z Lidla. Tie sme vyskúšali v čase núdze, keď neboli na výber iné a nemôžem povedať nič zlé. Prekvapivo nesmrdia a vyzerá, že aj savosť majú dobrú ale nie sú to jednoducho naše osudové plienky :D.

A keď už sme pri plienkach, s nimi celkom úzko súvisia aj vlhčené obrúsky. Začínali sme klasicky s „pampersovými“. A vydržalo nám to asi mesiac. Potom Harvey niekde vyčítal, že by sme mohli začať používať aj ekologickejšie riešenie a objavili sme Perlan. A to vám poviem je jedna pecka! Budem citovať konkrétne z popisu na stránke:

„Perlan je netkaná textília s atestom pre styk s detskou pokožkou. Je hojne využívaný v českom zdravotníctve. Možno ho prať v práčke bez toho, aby sa poškodil. Až ho nebudete potrebovať na umývanie detskej pokožky alebo ako utierku, podbradník, podložku či uterák, môžete ho využiť ako veľmi savú handričku na umývanie riadu alebo okien. Perlan je ľahko ekologicky odbúrateľný, takže ho po použití vyhoďte napríklad na kompost a počas niekoľkých týždňov sa rozloží. Netkané textílie v poslednej dobe stále viac nahrádzajú klasické textílie vo všetkých odvetviach, kde sa kladie veľký dôraz na hygienickú nezávadnosť a ľahkú ekologickú likvidáciu.“

Ja osobne si myslím, že je to určite zdravšie ako parfumované vlhčené obrúsky a zase ďalšia chémia na pokožku bábätka. Stačí len nastrihať, prípadne už kúpiť nastrihané a namočiť do vody. A môžete ich aj spláchnuť do záchoda či dokonca oprať a použiť viackrát. Šetrí prírodu a vašu peňaženku rozhodne tiež. Niekto mi teraz môže argumentovať, že je to nepraktické na cesty. Myslím, že sa to dá skĺbiť a zobrať si navlhčené perlany do nádobky, kde tak rýchlo nevyschnú ale áno, ja tiež nie som iba jednostranne zameraná a v kočíku používam vlhčené utierky Waterwipes, ktoré obsahujú 99,9% vody a sú bez chemikálií. Páči sa mi balenie po 10 ks, pretože mi zbytočne nezaťažujú tašku ku kočíku, ktorú mám aj tak vždy plnú.

Takže toľko o kakaní. Ak vás zaujíma „látkovanie“ a máte v tom ešte chaos, odporúčam pozrieť sa TU a zároveň vám so všetkým ochotne pomôžu na FB stránke Nosíme látkové plienky. Všetky linky z dnešného článku vám uložím do sekcie Tipy na dobré vychytávky a ak vás hocičo ohľadom kakania, plienkovania a utierania zaujíma, kľudne sa ma spýtajte :).

Časť pätnásta – O Vianociach alebo ako som dospela

Pôvodne som chcela písať na úplne inú tému ale keďže sme tu nedávno mali (údajne) najkrajšie sviatky roku, zmenila som názor. Vianoce s bábätkom totiž už nikdy nebudú ako tie, ktoré ste zažili predtým. Neveríte? Skúste si prečítať nasledujúce riadky…

Vianoce som odmalička milovala. Také to príjemné napätie, či bude pod stromčekom to, čo som si vysnívala, či sa budú mojim blízkym páčiť darčeky, ktoré som im kúpila a potom tie koledy doma a maminých milión druhov koláčov, z ktorých som aj tak vždy vyjedala len asi tri druhy a zvyšok sme povinne museli dojedať pomaly do februára :D. Každý rok som mala pocit, že som sa premenila na 10-ročné dieťa, a že všetko, čo sa okolo mňa chystá, sa chystá pre mňa, pre moje potešenie. Viem, znie to trocha egoisticky ale vysvetlím. Jednoducho som mala (a stále mám) z mojej mamy pocit, že robí všetko tak, aby som sa tešila presne tak, ako keď som bola malá. Aby tie Vianoce boli pre nás tým najkrajším dňom v roku, a tiež, aby nás tak trochu spojili. A myslím, že sa jej to darí na výbornú!

Prelomové boli pre mňa Vianoce 2017. Nielenže som ich prvýkrát netrávila doma ale zároveň som už bola tehotná a uvedomovala som si, že už nikdy nebudem tráviť Vianoce ako dieťa, pretože už od najbližšieho roka preberiem na seba úlohu mamy a ja budem tá, ktorá sa bude snažiť vytvoriť tú najkrajšiu vianočnú atmosféru pre svoje dieťa a svoju rodinu.

Skôr, než vám opíšem, ako prebiehali naše prvé a druhé Vianoce, nedá mi nezastaviť sa pri téme „Nákup vianočných darčekov“. Chvalabohu, už pár rokov s Harveym razíme teóriu malých skromných darčekov, takže tým sa mi celá situácia podstatne zjednodušila. Tiež som objavila čaro internetu a podstatnú časť darčekov som vyriešila práve cez internet (a snažím sa zabudnúť ako som na jeden darček čakala ešte po Vianociach a on si spokojne ležal na pošte bez toho, aby sa niekto unúval mi vhodiť do schránky žltý lístok). Bohužiaľ, neskôr prišiel rad aj na také darčeky, kvôli ktorým som musela vyraziť do obchodného centra. Niežeby to bol pre mňa nejaký trest ale…svojím spôsobom aj áno. Nakupovanie mám rada. No odkedy mám pri sebe aj „novú posilu“, je to trošičku o niečom inom. Konkrétne minulé Vianoce nemala Sabínka v tom čase ešte ani 5 mesiacov. A čo také dieťa…Nesedí, nechodí, kojí sa…Tak ale to pre mňa nemohla byť prekážka. Tak som zobrala kočík aj dieťa a išli sme. Polovicu nákupného času som v jednej ruke držala dieťa, v druhej kočík a v tretej nákup :D. Pomedzi to ešte kojiť a prepočítavať, kedy pôjde spať, pretože vnútri by za žiadnych okolností nezaspala. Takže som si povedala nikdy viac.

A teraz k tým Vianociam. Prvé Vianoce s bábätkom som si predstavovala v úzkom kruhu. Iba ja, Harvey a Sabínka (a Domko samozrejme). Chcela som si naplno užiť so Sabínkou jej prvé Vianoce. Áno, viem, že ich ešte nevnímala, pretože v tom čase mala iba necelých 5 mesiacov ale ja áno a chcela som si to pamätať navždy. Preto som sa zdráhala tráviť ich mimo domu, kde nebudem môcť na všetko dohliadať a nebudem tým pravým tvorcom Vianoc ale iba ich účastníkom. Nakoniec sme sa však rozhodli, že ich strávime u Harveyho rodičov. Je pravda, že Sabínka mi v tom čase dávala dosť zabrať (hlavne v noci) a to, že som vo finále nemusela chystať štedrovečerné jedlo asi tiež dosť zavážilo, a tak sme teda všetci traja (štyria) boli hosťami a ja som prvýkrát nahliadla do toho, ako sa Vianoce slávia v inej rodine. Sabínke sme obliekli krásne šaty, urobili sme si krásne fotky a tešili sme sa, že sme sa všetci pričinili o to, aby mala svoje prvé Vianoce naozaj krásne. Týmto všetkým zúčastneným ešte raz ďakujem.

Tento rok bol v nakupovaní veľmi podobný, akurát sa na mňa zvyšujú požiadavky, pretože každý člen rodiny už nečaká odo mňa iba radu, čo kúpiť Harveymu, (čo každý rok netuším ani ja) ale najmä čo kúpiť Sabínke. Preto si dávam do budúcich Vianoc predsavzatie, že si to začnem písať skôr než sa ma niekto opýta (opovážte sa skôr ako v decembri! :D). Ale aby som sa vrátila k meritu veci. Darčeky sa riešili viacmenej osobne, iba zopár sme kúpili cez internet, nákupy so Sabínkou boli však o niečo iné. Už chodí, nekojí sa, spí iba raz za deň…Jeden by si myslel, že to teda bolo jednoduchšie. No, ako sa to vezme. Nákupné centrá totiž na tieto maličké deti nezabúdajú, a potom nás na polhodinu zablokuje niečo takéto:

Jasné, je to milé, len keď si spotená ako prasa, máš milión tašiek, kočík (lebo veď dlhá cesta a zároveň tam môžeš napchať aj časť nákupov) tak ti to až tak super nepríde. Ale nevadí, zvládli sme aj tento rok. Obávam sa, že bude horšie. Zatiaľ sa mi ešte o zem nehodila :D.

Tieto (druhé) Vianoce som tiež chcela sláviť u nás doma. A všetko tomu aj nasvedčovalo. Ale čím viac sme sa o tom s Harveym (ne)rozprávali, tým ma nahlodávali pochybnosti. Myslím, že rozhodnutie prišlo vo chvíli, keď som si uvedomila, ako po štedrej večeri prídu k mame domov obaja moji súrodenci s rodinami a budú sa spievať koledy a ja budem niekde úplne inde a „sama“. Povedala som si teda, že ukážem Sabínke ako vyzerajú Vianoce, ktoré si pamätám odjakživa a išli sme na Vianoce k mojej mame. Bola som veľmi zvedavá, ako sa jej budú páčiť darčeky, ako si ich bude rozbaľovať a aká bude prekvapená a viete čo? Nič :D. Jediné, čo ju zaujímalo bol ten zvonček, ktorým mama zazvonila, aby nás zavolala k stromčeku :D. Darčekov bolo asi tak milión, a preto by som aj touto cestou chcela poprosiť všetkých členov rodiny, ktorí toto budú čítať, aby nabudúce s kľudným svedomím kúpili iba jeden darček. Naozaj to stačí :).

A čo dodať na záver? Asi, že Vianoce budú pre vás každý rok také, aké si ich urobíte. A je jedno kde ste a s kým ste. Dôležité je, ako sa tam cítite. Prvýkrát som si tento rok naplno uvedomila, že „šťastné a veselé“ by nemali byť len fráza. Vianoce také majú byť. Stres a hádky si nechajme na iný deň v roku. Tento jediný si nenechajme nikým a ničím pokaziť. Vnímajme ho tak, ako keď sme boli deti. Tešme sa tak, ako keď sme boli deti. Takže odkedy mám titul mama, ktorý zo mňa urobil (spolu)tvorcu Sabinkiných Vianoc, dávam si záležať na tom, aby boli pre ňu naozaj ŠŤASTNÉ A VESELÉ!

Časť štrnásta – máme kontaktné dieťa alebo ako ma nosič zachránil

Téma nosenia detí, špeciálne novorodencov pomaly ešte v pôrodnici je v dnešnej dobe veľmi aktuálna. Naše mamy a staré mamy krútia hlavami, boja sa o deti, či sa im nepokazí chrbtica, nestŕpnu nohy, nezadusia sa…Na druhej strane matky, ktoré si ani nekúpia kočík a celé dni nosia deti uviazané v šatke či nosiči (prisahám jednu tehotnú som to počula hovoriť). Sto ľudí, sto názorov. Ja som asi niekde v strede týchto dvoch skupín. Ak vás zaujíma, ako som začala nosiť, v čom som začala nosiť ako často a podobne, čítajte ďalej…

O nosení detí som sa niečo viac dozvedela až počas tehotenstva. Mala som vo svojom okolí zopár bábätiek, tak som zisťovala, aký majú k noseniu postoj ich mamy. Niektoré kladný, niektoré nie. Zisťovala som, v čom dieťa nosia a prečo. Dočítala som sa, že existuju ergonomické a neergonomické nosiče. A tu sa trošku zastavím, pretože si myslím, že je to naozaj dôležité vedieť. Aký je v nich rozdiel? Ergonomické nosiče nie sú žiadne „klokanky“, kde dieťa väčšinou doslova visí za rozkrok a je otočené tvárou od nosiaceho. Naopak dieťa je otočené tvárou k nosiacemu a má nožičky uložené do tvaru písmena M. Naozaj to pre dieťa musí byť pohodlnejšie. Ja som si teda po zvážení všetkých pre a proti nakoniec od kolegyne požičala nosič Manduca a ešte jeden, ale ten som vôbec nepoužila a úplne som zabudla jeho názov. Neskôr som dostala ešte šatku z Lidla a cítila som sa pripravená :D.

Po narodení Sabínky som zistila, že ak chcem začať aspoň čiastočne doma fungovať, musím určite siahnuť po nejakom „nosiacom zariadení“. Sabínka bola a je totiž veľmi kontaktné dieťa. Rada sa nosí na rukách a potrebuje cítiť moju a Harveyho blízkosť. Začala som teda viazať tú šatku. Najskôr s plyšákom (pre istotu :D). Preštudovala som návod na obale, návod na youtube, ale teda aj tak sa mi to nejako nezdalo. Hlavne, že som stíhala nechty nalakovať :D.

Sabínku som sa odhodlala do šatky dať až s pomocou laktačnej poradkyne, ktorá ma zasvätila do tajov nosenia. Zrazu som zistila, že šatka, ktorú mám nie je celkom vhodná, a že Sabínku do šatky zrejme sama nikdy nedostanem (pretože teda na toto ja trpezlivosť nemám :D). Potom sme vyskúšali aj manducu, a to bol teda rozdiel! Hopky šupky a Sabínka už v ňom zaspávala. A zvládla som to aj sama! V ten deň som prvýkrát varila. So Sabínkou v nosiči. Spala v ňom 2 hodiny tuším. A ja som zrazu nevedela, čo s voľným časom :D. Nosenie si obľúbil aj Harvey, a tak sa zrazu Sabínka s nami ocitla pri venčení Domka alebo na nákupoch na tržnici.

Časom sa však zo mňa stala náročná nosnica :D. Manduca nebola pre mňa príliš pohodlná. Je to skôr tvrdší nosič. Harveymu to však vyhovovalo. Ja som sa však začala obzerať po niečom inom. A udrel mi do očí krásny nosič slovenskej značky Rischino. Mäkkučký ako šatka, v krásnej neutrálnej sivej farbe. Také niečo som hľadala! Vybrala som sa do predajne Icarry v Bratislave (ktorá už bohužiaľ neexistuje), kde mi ochotne pomohli s vyskúšaním a nastavením a tiež mi ho za poplatok zapožičali na týždeň domov. Hneď som si ho zamilovala a po týždni som si išla kúpiť svoj vlastný. A čo vám tu budem ďalej básniť. Nosím v ňom Sabínku dodnes. Ideálny na uspatie, ideálny do terénu, ideálny na prekonanie choroby či inej nepohody. Vrelo odporúčam.

Sabínka rastie ako z vody a momentálne stojím pred otázkou, ako dlho ešte budem môcť nosiť? Mám pocit, že nosič už začína byť malý a Sabínka už viac a viac chodí sama, takže ho už asi ani nebudeme potrebovať. Áno, je možnosť zakúpiť ešte väčší avšak neviem nakoľko ho ešte využijeme, takže všetko ukáže až čas…Ktovie, možno bude o chvíľu na predaj ak náhodou niekto budete mať záujem :).

Časť trinásta – …a sme doma!

Po dlhšej odmlke som späť. A rovno vám napíšem, že v tejto časti budem opisovať naše prvé dni so Sabínkou…


Ako to už v rodinách po príchode nového človiečika býva, zavolala som si na prvé dni po príchode z nemocnice na pomoc mamu. Veď kto iný je skúsenejší ak nie ona? Vychovala predsa tri deti, má už dve vnúčatá, tak do tretice to dá. Teraz by som to už spravila inak. 
Niežeby som mamu nechcela volať ale aspoň jeden deň by sme si užili iba my traja. Môj strach, že čo si ja s tým malým stvorením sama doma počnem, bol však taký veľký, že mama prišla ešte v deň ako nás prepustili. Od prvého momentu mi pomáhala ale videla som, že už tiež nemá takú istotu pri starostlivosti o novorodenca. Kúpala vraj naposledy mňa :D. Neskôr som tiež dospela k názoru, že mamy a iné pomocnice vám nemajú prísť pomáhať s bábätkom. To predsa zvládnete aj vy. V pôrodnici to za vás tiež nikto neurobil. Vy potrebujete navariť a upratať. A do toho sa tieto vaše pomocníčky tiež určite s radosťou pustia. A že sme boli pohodlní, po mame prišla ešte svokra a po svokre moja teta na pomoc :D.


Ešte v nemocnici som si dohodla aj stretnutie s laktačnou poradkyňou, ktorá prišla na ďalší deň ku nám domov. Volala som ju kvôli tomu nespustenému mlieku, čo sa medzičasom už stihlo spustiť ale aj tak som mala na ňu nejaké otázky. K jej návšteve poviem len tri veci: 

1. Super, že prišla, poradila mi, zhodnotila, či je všetko s kojením v poriadku, upokojila ma,

2. Zoberte si z rád týchto poradkýň čo sa vám páči, nie všetko, čo povedia musí byť pre vás písmo sväté. Na čo narážam? Nemyslím, si, že dávať bábätku cumlík spôsobí, že nastanú problémy s kojením, a že mám kojiť do 2,5 roka. Ale to je môj názor, ktorý sa mi aj potvrdil,

3. Tieto ženy ovládajú aj nastavenie nosiča či uviazanie šatky. Využite to!…Mne sa otvorili úplne nové možnosti, keďže som zrazu mala voľné ruky.

Okrem iného sme pomaly začali chápať, čo sestrička v pôrodnici myslela tým, že máme temperamentné bábätko. Noci sa zmenili na bdenie a nosenie na rukách, uspávanie trvalo aj vyše hodiny a kúpanie pripomínalo krotenie divej zveri. Jediné, čo sa nám dodnes podarilo zvrátiť, je kúpanie. Všetci nás ubezpečovali, že to, že plače je iba dočasné, a že postupom času sa jej kúpanie začne páčiť. Trvalo však pár dní či týždňov kým sme prišli na to, prečo. Jednoducho bola hladná. Aj keď všetci krútili hlavami, že ju nemôžeme kúpať najedenú lebo jej bude zle a blá blá blá…Nikdy sa nám nepogrckala a začalo sa jej kúpanie páčiť.

Sabínka sa narodila v najväčších horúčavách v lete v roku 2018, a tak bolo veľmi náročné ísť s ňou von na prechádzku. Dokým sme sa ráno vychystali, bolo 9 hodín preč a vonku už pieklo slnko na plné pecky a pieklo až do ôsmej večer, kedy sme už Sabínku ukladali spať. Myslím, že prvýkrát sme s ňou boli vonku na tretí deň od prepustenia z nemocnice. Na polhodinku. Veď už ma išiel doma šľak trafiť, naozaj. A hneď ako horúčavy odozneli, začali sme brázdiť ulice Bratislavy. Ako trojtýždňovú som ju prvýkrát zobrala do MHD-čky a odvtedy sa už dostaneme všade!

Život sa nám rozhodne obrátil naruby. Ja som bola „uväznená“ doma, musela som do seba liať hektolitre tekutín, vyrovnať sa s nedostatkom spánku a neustálou potrebou jesť niečo sladké. So žiadnou z vymenovaných vecí som sa dodnes nezmierila :D. Ale nevadí, človek je tvor silný a časom si zvykne takmer na všetko. A tak to bolo aj u nás. Našli sme si nejaký systém, podelili sme si starostlivosť o domácnosť a o Domka a Harvey mi prvé týždne veľmi pomáhal, takže sme to zvládli. Ale nemyslite si, veľakrát som si aj poplakala, keď som už nevedela prečo to moje dieťa stále plače a prečo sa stále v noci budí (čo robí dodnes ou jé). Takže nevešajte hlavu, šestonedelie je vraj výnimočné obdobie v živote každej ženy, snažte sa užiť si čo najviac bábätko a každú voľnú chvíľu využite na oddych. Naozaj!…Keby som ja vedela, že to dieťa bude časom spať menej a menej (aj v noci)…Tak sa milé čerstvé mamy a otcovia držte!

Časť dvanásta – povinná výbava

V tejto časti sa trošku vrátim späť v mojom príbehu, pretože si myslím, že nie som jediná, ktorá má zmätok v tom, čo si so sebou zobrať do pôrodnice. Na internete je kopec návodov, dokonca hotových „zbalených tašiek“, ktoré si jedným kliknutím zakúpite ale či všetok ten obsah aj zužitkujete je na zváženie. Preto si myslím, že by sa budúcim mamičkám mohli zísť aj moje tipy. Na úvod ešte upozorním, že ak nie si budúca mamička alebo otecko, túto časť asi preskoč :). Tak a teraz poďme na to.

Pokračovať v čítaní

Časť jedenásta – prvýkrát spolu

Po preložení na tú slávnu nadštandardnú izbu ma prišiel navštíviť ešte Harvey a sestričku sme poprosili, aby nám doniesla ukázať aj Sabínku. Neplánovali mi ju ešte nechať lebo som bola ešte dosť slabá. Aj mi bolo čudné, že sa ma spýtala, či si trúfam. Ale až potom som pochopila…Joj, mala som ja do rána ešte veru počkať…No ale nejdem predbiehať…

Pokračovať v čítaní

Časť deviata – pôrod alebo párty pokračuje

Hneď na úvod tohto pokračovania vás musím upozorniť, že ak sa vám predošlá časť zdala trochu intímna, tak túto ani nečítajte :D. Ako som už minule začala, prijali ma do nemocnice, že teda asi to bude pôrod… Stála som teda na chodbe urgentného príjmu v nočnej košeli s kufrom v ruke a čakala som na sestričku, ktorá ma mala odviesť do pôrodnice (či ako sa volá to oddelenie už ani neviem :D). Zaviedla ma k nejakej doktorke, ktorá začala spisovať papiere o mene dieťaťa a ešte nejaké byrokratické záležitosti a potom ma napojili na monitor, ktorý zachytával kontrakcie aj srdiečko bábätka…

Pokračovať v čítaní