Dlho som rozmýšľala, kedy a či načať túto tému. Je to niečo tak prirodzené a zároveň tak komplikované. Spánok. Stále som to odkladala a čakala som na chvíľu, kedy budem vedieť víťazoslávne vyhlásiť: „Zvládli sme to!“. Avšak tento moment stále neprichádza. Tak chcem aspoň povzbudiť všetky mamičky, ktoré si myslia, že ich dieťa má problém so spánkom a pritom to možno tak vôbec nie je…

Za celý život som nevenovala spánku toľko pozornosti ako teraz. Prečo? Pretože moje dieťa patrí k tým horším spáčom. Za všetko stačí asi fakt, že od narodenia (aktuálne má 2 a pol roka) ešte neprespala celú noc. Dlho som sa s tým trápila, pýtala si rady, skúšala, plakala…a nakoniec som to prijala.

Myslím, že to začalo už v pôrodnici. Pamätám si na prvú noc po pôrode. Keďže som bola bez Sabínky, v hlave sa mi ozval taký hlas, ktorý mi hovoril, že by som asi mala spať, pretože toto je možno posledná noc, kedy sa môžem vyspať. Zároveň som však bola z toho všetkého tak rozhodená, všetky tie hormóny a bolesť a radosť súčasne, že som bola celú noc hore. Strih.

Ďalšiu noc som už bola so Sabínkou. Na tú noc nezabudnem nikdy. Tešila som sa a bála zároveň. Začala plakať. Hovorila som si, že bábätká predsa plačú. Plač však neustával. Vyšla som s ňou na chodbu, aby som nebudila spolubývajúcu s jej synčekom. Na chodbe bolo hrobové ticho. Všetky deti spinkali, iba moje stále plakalo. Mlieko som ešte nemala, (vraj jej stačilo kolostrum) tak ostával iba cumlík. Ani ten však veľmi nepomáhal. Zaspala ráno o piatej vedľa mňa na posteli. Ešte si pamätám ako som odháňala sestričku, keď mi prišla brať krv, pretože som sa bála, že ju zobudí. Až poobede som zistila, že chúďa asi plakala od hladu, keďže ten jeden deň bezo mňa jej museli dať niečo papať. Ale to je iný príbeh. Tu sa to teda celé niekde začalo.

Prišli sme domov ale nejako sa to nelepšilo. Hlavne noci. Nosili sme ju na rukách a čičíkali, spievali a hojdali sa v kresle hodiny. A potom sme po preložení do postieľky tŕpli, aby sa hneď neprebrala. Skúšala som aj presúvať postieľku lebo veď možno pomôže nejaké feng šuej, dávala som jej do nej moje tričko (vraj jej pomôže keď ma bude cítiť) a dokonca som ju kropila svätenou vodu ale nič sa nezmenilo :D. Stále som sa utešovala, že sa to časom zlepší, že je to bábätko a bábätká sa predsa v noci budia. Mala asi 6 týždňov, keď som ju v noci prestala prebaľovať, pretože ju to veľmi prebralo a hneď po zobudení som ju nakojila a ona spala ďalej. To bola paráda zrazu. Síce sa stále budila ale na 90% stačilo nakojiť. Budila sa asi každé dve hodiny. Nad ránom aj skôr. Potom prišlo obdobie keď mala asi pol roka, a ja som sa niekde dočítala, že takéto deti už nepotrebujú v noci jesť a sú schopné prespať noc. (HA HA HAAAA :D) Dostala som sa aj k jednej spánkovej poradkyni, avšak všetky jej dostupné (bezplatné) rady som už dávno mala vyskúšané, a teda som premýšľala ďalej. Pre svoje pohodlie som sa rozhodla aspoň prisunúť postieľku k našej posteli, aby som mala trošku viac miesta pri tej malej prísavke :).

Boli dni ľahšie a boli dni ťažšie. A ako sa hovorí, že zúfalý človek robí zúfalé činy, stalo sa to aj mne. Jedného dňa, keď mala Sabínka asi 8 mesiacov som sa rozhodla, že idem skúsiť tú „metódu kontrolovaného plaču“. Keď to takto vidím napísané, tak už to znie hrozne, nie to ešte praktikovať. No ale k veci. Ide o to, že dieťa uložíte spať a odídete. Ono samozrejme nie je zvyknuté, že nie ste pri ňom a začne plakať. A vy čakáte. Najprv 3 minúty, potom 5, 7 a potom za ním idete utešíte ho a idete zase preč. Prívrženci tejto metódy tvrdia, že dieťa si trochu poplače ale vo finále zaspí a naučí sa tak zaspávať samo. Poviem vám, bolo to najhoršie, čo som jej mohla urobiť. Plakala hodinu v kuse bez ohľadu na to, či som pri nej bola alebo nie. Ona plakala v spálni a ja v obývačke, pretože ešte neuplynul „potrebný čas“, aby som za ňou mohla ísť. Po hodine som za ňou prišla, nakojila ju a v momente zaspala. Už som ju nikdy takto trápiť nechcela. Napriek tomu som to skúsila ešte cez deň, či v tom nebude náhodou rozdiel. Nebol. Stačilo. Čítala som o tom tiež jedno pravdivé prirovnanie. Predstavte si, že plačete. Určite k tomu máte nejaký dôvod a miesto chápavého prístupu vás zatvoria do miestnosti. Nikto sa nebude o vás zaujímať, a to len preto, aby ste sa naučili neplakať…

Posledný „pokus“, ktorý sme spáchali bol, že sme postieľku presunuli do detskej izby v domnení, že teda možno ju v noci my budíme keď sa otáčame a keď bude sama, snáď bude aj lepšie spať. Ale jediné, čo mi to prinieslo bolo, že som namiesto otočenia sa a nakojenia musela behať v noci cez celý byt do detskej izby. Netrvalo dlho a postieľka šla naspäť a všetko sa vrátilo do starých koľají s tou zmenou, že Sabínka spala vyslovene iba s nami v posteli, pretože som sa bála, aby v noci z prisunutej postieľky nevypadla ak by si sadla či postavila sa.

Vždy som hovorila, že budem kojiť do roka. Zdalo sa mi to tak akurát. A preto keď už mala Sabínka niečo vyše roka, začali sa zbiehať všetci „radcovia“, ktorí radili, aby som ju už odstavila, že to preto sa budí, lebo ju stále kojím a ja som to v jej 15 mesiacoch naozaj urobila. A viete čo sa zmenilo? Nič…A čo nasledovalo potom vám napíšem zase niekedy inokedy :)…