Časť ôsma – pôrod alebo párty začína

Po tých dlhých, pre mňa nekonečných 9 mesiacoch a nosení tých 16 kíl radosti sa už pomaly ale isto blížilo svetlo na konci tunela. Telefón zrazu zvonil častejšie s otázkou: “Už?”, rovnako keď som niekomu volala ja, ozvalo sa na druhom konci: “Už?” a keď som odpovedala “Nie”, vzápätí nasledovala predpoveď termínu pôrodu. Tipy sa však pomaly míňali a pôrod stále nikde. Na kontrole v nemocnici to tiež videli ešte na dlho, a tak som sa objednala 4 dni pred plánovaným pôrodom ešte ku kaderníčke, že teda urobím si radosť lebo bohvie, kedy sa k nej nabližšie dostanem. Ó akú veľkú pravdu som mala!… Upozorňujem, že táto časť bude obsahovať pár intímnych detailov, ktoré nemusia byť každému oku lahodiace…

Písal sa piatok 27.7.2018 a ja som mala doobeda rezervovaný termín u kaderníčky. Ráno som sa zobudila po štandardne náročnej noci a zrazu pozerám…čo to je? Vyzeralo to, ako by som sa v noci trochu pocikala. Ihneď sa mi v hlave vyrojili články o postupne odchádzajúcej plodovej vode, a teda začínajúcom pôrode! Iné príznaky som však nemala, a tak si vravím, že to ešte môže trvať a vybrala som sa k tej kaderníčke s tým, že cestou od nej sa pre istotu zastavím u doktora nech sa na mňa pozrie. Kaderníčka zo mňa spravila nového človeka a následne moje nohy smerovali rovno do nemocnice. S malou dušičkou som čakala, čo bude. Doktor ako pozeral, tak pozeral, nakoniec povedal, že to ale na pôrod ešte vôbec nevyzerá. Ostala som zmätená, či som sa ozaj nepocikala v noci :D. Vrátila som sa teda domov s tým, že ani vtedajší pekný dátum to nebude.

Bolo niečo okolo obeda. Najedla som sa a ľahla som si na balkón, že si vylúštim krížovku. Pomaly som začala tú rannú príhodu púšťať z hlavy, keď som si uvedomila, že ma nejako pobolieva brucho. Nevenovala som však tomu pozornosť. Mala som totiž naštudované, že kontrakcie sú predsa v intervaloch, ktoré sú na začiatku dlhé a postupne sa skracujú a toto bola stála bolesť.

Tak som lúštila ďalej. Prešla asi hodina a to brucho stále pobolievalo. Zrazu som zistila, že raz bolí viac a raz menej. Zobrala som do rúk stopky. Zase som sa upokojila, že nejde o pôrod, pretože interval bol každé 3-4 minúty, a to by som predsa mala už aj pomaly rodiť. Opäť som si spomenula na múdre tipy ako zistiť, či sú to skutočné kontrakcie alebo nie a išla som si dať horúcu sprchu. Ak by vraj boli skutočné, zintenzívnili by sa. U mňa sa však nič nemenilo. Tak som sa znova ukľudňovala tým, že predsa doktor by videl, keby bol pôrod na ceste. Zrazu to ale prestávalo byť vtipné a bolesti začali byť také, že som ich musela predýchavať po stojačky. Celé to trvalo asi dve hodiny, a to bolo znamenie, že radšej planý poplach ako pôrod doma. Zobrala som teda kufor a išli sme do pôrodnice. Že pre istotu. Veď predsa ešte nerodím. Doktor by to videl :D.

Prišli sme na pohotovosť, kde sedelo asi 10 ľudí, z ktorých pohľadov som cítila ako mi “fandia”. Cítila som sa ako Sagan tesne pred cieľom. Sestrička mi nakázala, aby som sa vyzliekla. Odišla som teda, vyzliekla som si spodné prádlo a čakala som, že príde nejaký doktor, ktorý sa na mňa pozrie a povie, že všetko je v poriadku. Namiesto toho znova vyšla sestrička, premerala si ma od hlavy po päty a spýtala si, či som prezlečená. Nechápala som otázke. Potom dodala: “Do nočnej košele. Berieme vás na príjem.” Bola som v šoku, pretože sa na mňa ani nikto nepozrel a ja som zrazu stála v nočnej košeli s kufrom na chodbe plnej mojej fanúšikov a vtedy som ani len netušila, aké srandy ma v tejto nemocnici ešte čakajú…

Trošku vás ponapínam a pokračovanie bude nabudúce :). Ale aby ste nepovedali, aspoň naznačím, že vám opíšem dlhých 12 hodín do pôrodu, aká úžasná je epidurálka, ako využiť poznatky z predpôrodnej prípravy aj to, čo všetko som pri tomto pôrode zažila po prvýkrát…

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.