Hneď na úvod tohto pokračovania vás musím upozorniť, že ak sa vám predošlá časť zdala trochu intímna, tak túto ani nečítajte :D. Ako som už minule začala, prijali ma do nemocnice, že teda asi to bude pôrod… Stála som teda na chodbe urgentného príjmu v nočnej košeli s kufrom v ruke a čakala som na sestričku, ktorá ma mala odviesť do pôrodnice (či ako sa volá to oddelenie už ani neviem :D). Zaviedla ma k nejakej doktorke, ktorá začala spisovať papiere o mene dieťaťa a ešte nejaké byrokratické záležitosti a potom ma napojili na monitor, ktorý zachytával kontrakcie aj srdiečko bábätka…

Tento monitor som už poznala, už som ho párkrát absolvovala na poradniach takže ma to neprekvapilo. Čo ma však prekvapilo bolo, že doktorka odišla, zavrela dvere a povedala že príde o 20 minút. No… a neprišla ani po 20, 30, 40 minútach ale po 50 minútach!! Môže sa zdať, že prečo dramatizujem ale každá mamička vie, aké to je mať kontrakcie každé 3-4 minúty a ešte ležať bez pohnutia na monitore. A to som sa aj pokúšala zúfalo kričať na niekoho ale nikto neprichádzal. A to ma ešte Harvey čakal pred oddelením, chudák. Nevadí, prežila som.

Keď už konečne prišli po mňa, „presunuli“ ma na vyšetrenie k ďalšiemu doktorovi, ktorý opäť so mnou niečo spisoval a následne ma vyšetril. Potom ma sestrička odprevadila na izbu, ktorá sa ľudovo volá aj „vzdycháreň“ alebo „čakačka“ a povedali mi, že tam budem teraz čakať. Keď som sa spýtala na čo budem čakať, odpovedali mi, že to zistím. Takže som sa veľmi nedozvedela. Harveyho medzičasom poslali domov a vraj môže prísť až neskôr. Bolo asi niečo pred ôsmou večer a pre mňa sa začali nekonečne dlhé hodiny čakania. Vonku bolo práve krásne zatmenie mesiaca, a ja som sa prechádzala hore-dolu po izbe a rozmýšľala som, či sa viem zamestnať tak, aby som nemyslela na kontrakcie, ktoré si stále držali svoje „tempo“. Ani telefón, ani krížovky, nič nepomáhalo. Tak som sem-tam pozerala z okna na krásne zatmenie mesiaca a dúfala, že už to bude čoskoro za mnou.

Ešte som zabudla napísať, že na celom oddelení som bola v tom čase úplne sama. Žiadna iná rodička okrem mňa tam nebola. Iba ja a sestričky a z času na čas ma prišiel pozrieť doktor a s ním aj neskutočne bolestivá kontrola. Bábätku sa však stále von nechcelo. Asi okolo polnoci som mala pocit, že mi začína odtekať plodová voda, tak som išla za sestričkami, či mi vedia pomôcť. Sestričky však nikde. Bola som na oddelení teda doslova úplne sama :D…tak som sa vrátila a čakala kým sa objavia. Nakoniec sa objavili, zavolali doktora a pristúpili k prepichnutiu plodovej vody. Kto to zažil, vie, že je to „zážitok“. Viac rozpisovať nebudem.

Bábätko však stále malo čas a chystalo sa prísť na svet veeeľmi veeeľmi pomaly. Niekedy pred treťou ráno mi dovolili konečne zavolať Harveyho a prišla aj moja spása v podobe anesteziologičky s epidurálkou. Áno, to bola najkrajšia časť pôrodu! Niečo nepredstaviteľné! Zrazu som necítila kontrakcie, iba som si ležala opäť na monitore (tentokrát na mňa nezabudli a bol pri mne už aj Harvey) a zrazu mi napadla spásonosná myšlienka! Konečne žiadne bolesti, asi by som si mala pospať, pretože také niečo mi asi už tak skoro hroziť nebude. (Ó akú veľkú pravdu som mala!) Krásne som si zdriemla 20 minút a potom som sa povinne išla prechádzať v sprievode Harveyho na chodbu.

Neskôr prišla aj druhá epidurálka, za ktorú som personálu neskutočne vďačná, pretože ju načasovali práve tak, aby prestala účinkovať tesne pred samotným pôrodom. A potom prišiel ten samotný pôrod. Tesne pred ním sa ešte nanešťastie vymenili sestričky a ja som mala pocit, že namiesto pani sestričky som dostala pani mäsiarku. Bez citu, bez emócií…no proste zlé. Pri samotnom pôrode som sa snažila vyloviť v pamäti všetky tie užitočné rady, ktoré nám vštepovali na predpôrodnej príprave. Začala som teda dýchať podľa pokynov. Sestrička ma však stopla, že ak chcem odpadnúť, tak v tom mám pokračovať. Tak som teda prestala a dýchala som prirodzene ako mi prišlo. S tlačením to bola tiež sranda, nakoľko som akosi stále nevedela AKO a ČÍM mám tlačiť. Možno je to smiešne ale naozaj som v tom bola akási stratená a tak som mala pocit, že tlačím celým telom a onedlho mi všetky vnútornosti vyskočia z tela. K tej všetkej bolesti mi ešte pani mäsiarka spolu s druhou sestričkou začali tlačiť na brucho (dodnes si myslím, že neoprávnene ale nie som doktor, aby som to vedela objektívne zhodnotiť) a už som myslela, že príde môj koniec. Ten prišiel asi po 10-15 minútach a bol úspešný :).

Doktor mi na pár sekúnd ukázal bábätko, ktoré bolo ako z gumy prehnuté cez jeho ruku a zo mňa okamžite vyletelo: „Prečo neplače?“…Na to mi doktor povedal, že sa nemám báť, že o chvíľu začne. Bonding sa nekonal (neviem prečo) a bábätko odniesli vedľa, kde ho ošetrili a naozaj som ho počula aj plakať :). Zabudla som napísať, že Harvey pri samotnom pôrode nebol. Nemá na to žalúdok a ja som ho nakoniec prestala prehovárať. Bol teda vedľa v miestnosti pri ošetrovaní bábätka. A aby to stále nebolo iba bábätko, ako už viete, bábätko bolo dievčatko a dostalo meno Sabínka.

Ja som si ďalej ležala na pôrodnom boxe a čakala, kým mi tiež ošetria všetky rany, kým mi dajú poslednú dávku epidurálky, aby som to zvládla bez bolesti a už som sa nemohla dočkať, kedy mi donesú Sabínku a strávime všetci traja spolu tie pekné prvé dve hodiny spolu. Osud to však chcel inak…