Po preložení na tú slávnu nadštandardnú izbu ma prišiel navštíviť ešte Harvey a sestričku sme poprosili, aby nám doniesla ukázať aj Sabínku. Neplánovali mi ju ešte nechať lebo som bola ešte dosť slabá. Aj mi bolo čudné, že sa ma spýtala, či si trúfam. Ale až potom som pochopila…Joj, mala som ja do rána ešte veru počkať…No ale nejdem predbiehať…

Sabínku teda už nechali pri mne. Tešila som sa aj bála zároveň. Čo ja si s tým malým človiečikom počnem? Čo budem robiť keď bude plakať? Čo jej dám jesť, keď žiadne mlieko ešte nemám. Odpovede na moje otázky mi mala dať sestrička, ktorá ma prišla „zaškoliť“. Školenie prebiehalo asi takto: ukázala mi, ako sa bábätko prebaľuje a pozrela sa, či sa vie prisať. Obe disciplíny sme vraj aj ja aj Sabínka zvládli bravúrne a tak sa po 5 minútach zobrala a odišla. Na izbe som bola ešte s jednou mamičkou, ktorá kvôli komplikáciám strávila v nemocnici už 11 dní. Bola to pre mňa vtedy tá najskúsenejšia matka, do ktorej som vkladala všetky nádeje, že mi pomôže keď bude treba! Joj len keby som vedela, že mi to bude prd platné. Prišiel plač a žiadna superrada neprichádzala.

Začalo sa stmievať a na chodbe zavládlo ticho. Všetky bábätká si už veselo odfukovali vo svojich postieľkach. Len to moje plakalo a plakalo. Skúsila som všetky sestričkovské školiace tipy – prebalenie, kojenie (teda, prikladanie a skúšanie) a dokonca aj jeden svoj – cumlík. A nič. Keďže som chcela byť ohľaduplná k spolubývajúcej a jej pokojnému bábätku (ktoré po každom prebudení iba tichučko pozeralo do stropu), vzala som Sabínku a prechádzali sme sa po chodbe. Čas plynul a ja som rozmýšľala čo robím zle, že nespí, a či je toto odteraz štandard. Na veľké premáhanie asi o piatej ráno napokon zaspala a ja s ňou. Približne v tom čase však chodila sestrička a išla mi brať krv (robili to každý deň, aby zistili, či mi netreba ďalšiu transfúziu). Už pri dverách som ju upozornila, aby bola potichu a nezobudila Sabínku. Vypleštila na mňa oči, že čo to mám za požiadavku.

Priznám sa, že ďalší sled udalostí mám už trochu zahmlený (či už nedostatkom spánku, ktorý stále pretrváva alebo som už po tej dlhej dobe jednoducho zabudla) a pamätám si iba ako ma prišiel poobede navštíviť Harvey. To som sa už zrútila, že som zlá mama, pretože nedokážem utíšiť svoje dieťa. A vtedy ma Harvey donútil ísť pýtať rady na novorodenecké oddelenie. Pre mňa to bolo obrovské zlyhanie, pretože som mala bábätko iba jednu noc a už som nevedela, čo s ním. Čo si teda počnem doma?

A tam to prišlo. Žiadna veľká veda. Bábätko bolo jednoducho „iba“ hladné. Začalo mi dochádzať, že predsa tie dva dni bezo mňa musela niečo jesť. Jasné, dávali jej umelé mlieko. Ale akosi mi zabudli povedať, že keď bude treba, môžem ich prísť oň poprosiť. A ja som sa snažila, prikladala, nosila, hojdala, spievala, pchala cumlík a to všetko márne. Chúďa dieťa muselo nad ránom zaspať už od únavy. Cítila som sa hrozne, že som na takúto banalitu musela prísť až teraz.

Začal sa teda kolotoč chystania mlieka, prikladania, masírovania a rozbiehania kojenia. Už som sa zmierovala s tým, že jednoducho kojiť nebudem. Veď preto predsa nebudem horšia mama. No neuveriteľné sa stalo skutočnosťou a asi deň pred prepustením domov sa to rozbehlo! Hurá! Mohli sme ísť domov. Šťastná ale aj plná pochybností, či to zvládneme.